Peter Lenčéš, Meteoinfo.sk / 25.07.2024 21:49

Píšeme štvrtok (25. 07. 2024). Tento článok vzniká počas komorného večera v drevenej chatke s malými oknami, učupenej v útrobách Slovenského raja. Je ticho. A my dumáme. Dumáme nad pochabosťou počasia. Odpusťte nám, že sa v nočnom šate ponárame do čudesných hĺbok takéhoto dumania.

Nevieme, či sme na to prišli v tejto chvíli alebo už oveľa skôr, alebo na to azda ešte len prídeme, ale - počasie je krásne.

 

Počasie sa riadi pomyselným, fiktívnym kalendárom budúcich poveternostných udalostí. V ňom sú napísané udalosti milé i nemilé. Nevieme však o nich nič - ani to, kedy nastanú. Vieme ale, že nastanú. Učí nás tomu minulosť. A tá je zapísaná vo fragmentoch našich pamätí. Niektoré udalosti dokonca písmom hlbokým, nezmazateľným.

 

Počasie je krásne. A pochabé. Dnes nás necháva bažiť, aby nás zajtra doslova opantalo. Opantalo čímsi čakaným, ale neraz i nečakaným. Či už čakané alebo nečakané - všetko je zapísané v pomyselnom kalendári poveternostných udalostí.

 

Noc chce mať z tichosti lesa pôžitok.

 

Skĺzli sme do obmeny jedného z veršov Nedele od Laca Novomeského. Azda je to signál, že čaro prostredia alebo noci (možno jedného, možno oboch) sa vkráda aj do našich myslí. Ale dumáme o to väčšmi.

 

Zavše sa nám v hlave mihne obraz nadchádzajúcej zimy, zimy 2024/2025. Aká bude? Ostatných sedem po sebe idúcich zím nás príliš rozmaznalo.

 

Aké zápisy má zima 2024/2025 vryté do pomyselného kalendára poveternostných udalostí? Keby sme nechali tiecť divokú rieku predstavivosti bez regulácie, videli by sme v nadchádzajúcej zime Picassovu paletu meluzín, fujavíc, škrípajúcich mrazísk. A ktovie? Minulosť nás učí, že zažité je skutočné. A čo je skutočné, to sa môže vrátiť. Zväčša.

 

Unikli sme. Unikli sme a opantáva nás opojný pôžitok tichosti lesa.

 

Nechceme sa vrátiť. Sme tu my a počasie. Aj s jeho krásou, aj s jeho pochabosťou.

 

Žíznime. Žíznime po tajomstvách pomysleného kalendára budúcich poveternostných udalostí. Ale máme radosť. Tešíme sa preto, lebo každý deň budeme nazerať do jedného listu tohto kalendára. A deň čo deň budeme čakať. Čakať na niečo, čo obmäkčí tvrdosť múru našej nedôvery. Lebo počasie je krásne a pochabé. A v tejto svojej peknote a bláznivosti nám skôr či neskôr predstaví možno už zažité, ale prachom času prikryté natoľko, že len s námahou sa budeme povznášať nad údiv našej rezignácie.